utorok, 6. januára 2015

Keď nedokážeme verbálne komunikovať | S láskou Rosie



Autor: Cecelia Ahern 
Názov: Love, Rosie (prekl. S láskou Rosie) 
České alebo slovenské vydanie: Slovart, 2014 (SR); Motto, 7. 1. 2015 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.97
Hlavní hrdinovia, Rosie a Alex sú najlepší kamaráti. Ich vzťah je zo dňa na deň pevnejší a krajší, no ich cesty zakaždým niečo rozdelí. Keď sa Alex musí s rodičmi z Írska presťahovať do Bostonu, obaja tínedžeri kujú plány, že príde Rosie študovať do Bostonu. Tesne pred odletom sa však Rosie opije na záverečnom plese a otehotnie s chlapcom, ktorého s Alexom neznášali. Sny o vysokej škole, Alexovi, o závratnej kariére, sa rozpadnú ako domček z karát a osud sa s hrdinami ešte poriadne zahrá.
Priznám sa na rovinu a bez zapierania – na túto knihu som narazila úplnou náhodou len vďaka tomu, že som videla trailer na film, ktorý bol podľa nej natočený a teraz niekedy ide do kín. Hneď sa mi to zapáčilo, vyzeralo to super a teraz som nejako naladená na takýto druh kníh, tak som si povedala, že to vyskúšam. Keďže som chudobný študentík, nechcela som si kupovať slovenskú verziu, tak som si zohnala anglický ebook. Nuž, som rada, že vďaka potrebe šetriť som tú knihu fakt nekúpila, lebo teraz by asi letela cez okno...
“what you don't know, you don't miss” 



Postavy a prostredie
Zo začiatku som fakt netušila, čo si mám o príbehu myslieť. Hneď z prvej stránky sa na mňa usmievali detské odkazy, aké som si posielala so spolužiačkami celé roky na základke. Bolo to milé a v podstate to bol veľmi originálny spôsob, ako človeka zoznámiť s dejom. Keďže nemám vo zvyku pozerať na posledné strany knihy alebo niečo podobné, proste som pokračovala ďalej a stále ma to bavilo. Dokonca som si na to zvykla. Až kým som si nezačala uvedomovať, že takto bude vyzerať každá jedna stránka. A postupom času mi to začalo prekážať.
Je to plochý spôsob prezentácie príbehu. Pýtate sa prečo, keď je to také originálne? Pretože je to... nuž... takmer úbohé. Väčšinou si užívam všetky tie omáčky v príbehoch, krásne opisy či už prostredia alebo ľudí, či dokonca emócií alebo počasia. Čohokoľvek. Pretože tie myšlienky mi povedia o tom, aké sú postavy. Tu to chýbalo a bolo to cítiť hlavne po prvej tretine. Keď boli Rosie a Alex v škole, bolo to zábavné a sladké takým tým detským spôsobom, ale potom to išlo dole vodou.
 
 “I’ve learned that home isn’t a place, it’s a feeling.”
Najskôr mi začala liezť na nervy absencia klasických dialógov. S opismi som sa v tom čase už rozlúčila a len na ne nostalgicky spomínala. Všetko to boli konverzácie na internete, cez maily, sem-tam sa objavilo aj nejaké to prianie z pohľadnice alebo staromódny list. Neberte ma zle, nemám nič proti starým dobrým ľúbostným listom, ale všetkého s mierou. A tu bolo všetkého prebytok.
Nakoniec som došla do štádia, keď som chcela chytiť tieto vymyslené charaktery, poriadne s nimi zatriasť a nakričať na nich všetkých, aby sa bavili ako normálni ľudia. Chápem, že komunikujeme všetkými možnými cestami, najmä s tými, ktorí nie sú s nami, ale aby som vlastnému susedovi posielal maily a vlastne sa s ním ani nerozprával normálne a ešte ho nazýval najlepším priateľom? Och, bože, kam sme sa to dostali.
Čo ma však vytáčalo ešte viac ako toto, bola to celková nudnosť. Od určitého momentu som len preskakovala strany, celé kapitoly a ak som videla meno Ruby, Phil. Stephanie, Kevin alebo iné v hlavičke pomyselného mailu, mala som tendenciu kričať. A to sa mi často nestáva. Ale táto kniha ma urobila veľmi zúfalou. A hladnou po nejakej akcii.
Vážne, aj záchrana prasknutého potrubia na záchode by bola zábavnejšia ako čítať siahodlhé ponosy na prácu, na šéfa, na to, ako nemôže v práci písať správy, ako musí pracovať a bla, bla, bla... Vážne, je to iritujúce a Rosie sa z celkom príjemného charakteru zmenila na zakomplexovanú kozu, ktorá neustále len fňukala a nedokázala sa dať dokopy ani natoľko, aby vykopla chlapa, ktorý ju podviedol hádam aj so stoličkou. Zbohom, sebaúcta!
Ale, aby som bola úplne úprimná, na knihe som našla aj pozitíva. Síce ich bolo pomenej a kvôli tomu faktu išiel čitateľský zážitok niekam na dovolenku, ale predsa tam boli. Veľakrát som sa zasmiala, alebo sa len usmievala. Plakala som a zvieralo sa mi hrdlo, dokonca som mala chuť niekoho prefackať, tak ma rozčúlil. Bola som doslova fascinovaná krásnou niektorých myšlienok. Ale ani tieto krátke záblesky nevyvážia to, že som sa v podstate nudila pri príbehu, ktorého spracovanie ma privádzalo do šialenstva.
“Why do we stop believing in ourselves? Why do we let facts and figures and anything but dreams rule our lives?”
Keď som sa dostala na koniec, a verte mi, bol to takmer nadľudský výkon, všetko, na čo som bola schopná myslieť, bolo „super, a pre toto som trpela vyše 500 strán“. Pretože to tak bolo. Skončilo to tak, ako som očakávala a to ma vlastne ani neprekvapilo. Len ma zarazilo, že autorka si v podstate mohla odpustiť asi 70 % knihy, ktorá bola vyslovene nudná a radšej zapracovať na skutočnosti, že to všetko tak strašne dlho trvalo.
Lebo ebook som zatvárala s pocitom, že aj bermudský trojuholník (mimochodom, dík, Lyn, nakazila si ma :D ) v argentínskej telenovele sa v rámci tristo šesťdesiatich dielov vyrieši skôr ako vzťah hlavných postáv v tomto príbehu. 

Nuž, ostáva mi len dúfať, že sa nakoniec strasiem tohto mizerného pocitu sklamania z knihy a budem si môcť predsa len raz pozrieť ten film, na ktorý som sa tak veľmi tešila. Len dúfam, že to nebude za viac ako štyridsať rokov. To by ma táto kniha nahnevala asi ešte viac. 

6 komentárov:

  1. Nakazila som ťa? :D Nemáš za čo :D :D :D
    A inak super recenzia. Ja som si to aj kvôli filmu chcela prečítať, lenže potom som videla recenziu u Simone S. a hneď ma tá chuť prešla. No na film sa aj tak veľmi teším, ten bol vraj veľmi dobrý. :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och, je super, že si ma nakazila, je to totiž veľmi výstižné označenie :D
      Ja som tiež videla recenziu podobneho rázu ako je tá moja, ale asi som ju mala zobrať vážnejšie, potom by som nedopadla takto :)
      Ale na film sa už znovu teším, dala som si repete s trailerom :D

      Odstrániť
    2. Ja som na to aj chcela ísť do kina, ale keďže sa mi krútila hlava, šla som akurát tak do postele a to je všetko :D

      Odstrániť
  2. No, si ma teda dosť vystrašila :D Lebo o knihu javím záujem iba pár dní, ale po upútavke na film som sa na ňu strašne tešila...až doteraz :D :D Ale...ja verím, že ma tých xy strán nebude nudiť! Nesmie!!! :( :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak toto je dosť subjektívne povedala by som. Mňa to nebavilo, ale poznám dosť ľudí, ktorým sa príbeh veľmi páčil ;)

      Odstrániť
    2. Tak snáď sa bude aj mne ;) Ak nie, tak si aspoň pozriem film :)

      Odstrániť