pondelok, 12. januára 2015

Keď slam ničí nudnosť klišé | Život jedna báseň


Autor: Colleen Hoover  
Názov: Život jedna báseň (angl. Slammed) 
Séria: Slammed 
Diel: prvý 
České alebo slovenské vydanie: YOLi, 2014 (SR); YOLi CZ, 2014 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.33
Laykenini rodičia sa nevedeli dohodnúť: matka ju chcela pomenovať Layla podľa piesne Erica Claptona, otec navrhoval meno Kennedy podľa Kennedyovcov – hociktorého z nich. Kompromisom vzniklo meno Layken. Dnes už má dievča osemnásť, končí strednú školu a ocitne sa v novej životnej situácii: otec umrel a matka aj mladší brat potrebujú jej pomoc. Navonok pôsobí pokojne a vyrovnane, no v skutočnosti trpí a stráca nádej v budúcnosť.
Celá rodina sa z finančných dôvodov presťahuje na druhý koniec krajiny, do Michiganu. Tu sa Layken zoznámi s príťažlivým dvadsaťjedenročným susedom Willom s veľkou vášňou pre slam poetry, slamovanie. Aj on sa stará o mladšieho súrodenca. Veľmi skoro sa medzi nimi vytvorí mocné puto a Laykenin život odrazu dostáva novú iskru.
Po nádhernom prvom rande mladý pár čaká ohromujúce zistenie. Musia sa vyrovnať nielen so silami, ktoré ich k sebe priťahujú, ale najmä s tými, ktoré ich chcú od seba odtrhnúť.
Ďalší úder nedá na seba dlho čakať, ale tentoraz sa Layken nemieni vzdať tak ľahko. A keď chýbajú obyčajné slová, svoje city možno najlepšie vyjadriť veršami... 


“So you keep your ocean, I'll take the Lake.”

„Posúvajte svoje hranice. Na to sú."
V poslednom čase som si obľúbila tento žáner, takže veľmi často fantasy preradím na druhú koľaj a proste sa začínam do príbehu zo skutočného života. Keď som narazila na táto knihu, bolo mi hneď jasné, že si ju raz prečítam. Ale keďže som v posledných týždňoch „zvládla“ niekoľko kníh z pera tejto autorky, moje rozhodnutie bolo ešte jasnejšie a s čítaním som sa poponáhľala. No, možno som na to mala ísť trošku pomalšie...


Postavy a prostredie
Začítať sa bolo prekvapivo jednoduché, skôr bol problém odtrhnúť sa od príbehu. V podstate som ani len netušila, čo očakávať, len som dúfala, že to nebude prepadák. Pri kvante klišé, ktoré som občas musela „prehŕňať“, aby som našla niečo naozaj originálne, som ostala takmer zarazená.
Zakázaná láska je sama o sebe dosť zlá, ale v spojení so smrťou rodičov, nevyliečiteľnými chorobami a nepriazni osudu som už vážne spochybňovala rozhodnutie začať čítať. Dopekla, veď tí dvaja sa na seba pozreli a nehynúco sa do seba zamilovali ako v nejakej trápnej paródii na Rómea a Júliu. Ale nakoniec som to nejako prehryzla, hoci to bolo ťažké a musím uznať, že sa to oplatilo.
„Videla som, ako si sa ráno rozprávala s tým chlapcom,“ pokračuje s úsmevom mama.
„Prosím ťa,“ prehodím čo najľahostajnejšie. „Som si istá, že Texas nie je jediný štát osídlený mužmi.“
Klišé človek nájde fakt všade a v podstate ma jeho prítomnosť nemala až tak zaraziť. Ale stalo sa. Na druhej strane však Colleen do príbehu vopchala niečo, čo to všetko vyvažovalo. Slamovanie. Teda, počula som o tom už predtým, videla to v pár filmoch, ale ako sa to volá, to som fakt netušila. A to bude asi tá hnacia sila, ktorá ma nútila otáčať stránky.
Ja som normálne strašne antipoetický človek, básne mi nič nehovoria a ak sa mi má nejaká páčiť, podmieňujem to hlavne rytmom a výberom slov. Ale v tomto prípade sa mi veľmi páčila, pretože to ani nebola poézia. V písanej podobne to síce vyzeralo zvláštne, chýbal mi k tomu ten vizuálny prejav, ale tie emócie boli úžasné. Mala som pocit, akoby som sa ich dokázala dotknúť.
Samotné charaktery boli... nuž, také pravé colleenovské. Ona má schopnosť perfektne vykresliť nejakú ľudskú bytosť, takže som nepochybovala o tom, že minimálne hlavné postavy ma zaujmú. Mali niečo z ostatných postáv z iných kníh, ale na druhej strany boli jedinečné po iných stránkach.
Will bol také veľké zlatíčko. Kto by nechcel takého úžasného chlapa doma. Má rád literatúru, hlavne poéziu, dokáže sa postarať sám o seba i o mladšieho brata a všetkého sa vzal z lásky k nemu. Dokonca aj vlastného šťastia. Lake (jej meno vo mne vyvoláva smiech zakaždým, keď ho vyslovím) bola takým tým nie práve výrazným protipólom. Myslím, že jej filozofické myšlienky ničili emocionálny potenciál príbehu. Alebo aspoň mne to tak pripadlo, kým som si nezvykla na jej osobnosť.
V čase, keď som sa zoznámila s postavami, tam v podstate neostalo nič, čo by ma mohlo viac či menej baviť. Tušila som, čo sa stane, pretože dej bol predvídateľný. Ale z nejakého dôvodu mi na tom nezáležalo. Nevycucalo ma to tak, ako Maybe Someday, ani mi to nezlomilo srdce ako Miles z Ugly Love. Ale napriek tomu v tom bolo niečo, nejaká iskra, ktorá ma nútila čítať ďalej bez ohľadu na to, ako negatívne som vnímala väčšinu príbehu. A stále vlastne netuším, čomu vďačím za to, že som sa dostala až do zdarného konca.
„Neberte život príliš vážne. Ak treba, občas mu jednu vrazte do ksichtu. A zasmejte sa na tom."
Sčasti za to mohli vedľajšie postavy, ktoré ma neuveriteľne fascinovali, dojímali i rozosmievali v jednom. Eddie bola úžasná, takú priateľku by potreboval asi každý z nás. A potom samotné slamové básne a emócie, ktoré dokázali vyjadriť. Niektoré ma dojímali, iné vytáčali.
Keď už som v príbehu necítila skutočné city, len ich okrajovo vnímala v druhej časti knihy, musela som si to niekde vynahradiť. K tomu, ako to všetko nakoniec dopadlo, sa ani nebudem vyjadrovať. Pretože by som sa musela opakovať a ja by som bola ako jedno veľké klišé. Čo vlastne aj som!
Z nejakého dôvodu ma príbeh bavil a teším sa na pokračovanie. Sama seba sa pýtam, o čom by asi mohlo byť a asi to čoskoro nevydržím a pôjdem to zistiť. Alebo si to rovno prečítam v angličtine. Každopádne by som sa ale mala venovať tejto knihe, ktorá vo mne ešte stále prebúdza rozporuplné pocity. Pri všetkom som prevracala očami a aj tak ma to bavilo. A to je asi hlavný dôvod, prečo má kniha také dobré hodnotenie.
No, to a fakt, že príbeh napísala Colleen Hoover, ktorá asi dokáže zaujať aj s miliónkrát opisovaným námetom, ktorý podá tak skvele, že máte pocit, akoby ste v ruke mali najoriginálnejšie dielo storočia.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára