streda, 7. januára 2015

Poučenie z minulých životov? | Všetky moje tváre


Autor: Michaela Ella Hajduková 
Názov: Všetky moje tváre 
Edícia: Príbehy z kabelky 
Slovenské vydanie: Ikar, rok 2013 
Hodnotenie na GR: 4,33
Aké je to prežiť vlastnú smrť? Nina Ráczová to vie. A niečo medzi nebom a zemou rozhodlo, aby vedela ešte viac. Jej život ovládnu tajomné vízie, v ktorých žije životy iných žien v iných storočiach. Prečo žije život Neure-Merit, druhej ženy faraóna v starovekom Egypte, prečo musí prežívať bolesť grófky Alžbety Bátoriovej, keď prichádza o deti i muža, prečo cíti tyranské ruky svojho manžela ako lady Violette vo viktoriánskom Anglicku? Čo sa s ňou vlastne deje a prečo?

„Čo ak ešte nemám odísť?“
Ja a slovenská literatúra máme za sebou veľmi dlhý a značne nefunkčný vzťah. Vyhýbam sa dielam slovenských autorov, čo sa naozaj hanbím priznať, avšak stále to tak je. Ale keď som narazila na tento príbeh, zaujal ma aj napriek môjmu skepticizmu. Bol osviežením na našej spisovateľskej scéne. Niečo s podobným námetom sa mi dostalo do ruky pred pár rokmi, takže som sa odvážila siahnuť po tomto štýle znovu...


Postavy a príbeh:
Autorka zasadila svoj príbeh do jednoduchého prostredia. Opisom príliš veľa času nevenuje, čo síce nemusím byť nutne na škodu, ale tým pádom vzniká univerzálna scéna. Príbeh by sa mohol odohrávať na akomkoľvek mieste na Slovensku, alebo hocikde inde vo svete. Čitateľ sa tak priveľmi nezaoberá ani tak tým kde, ako skôr otázkami kto a prečo.
Bolo tu len veľmi málo postáv, až to na mňa pôsobilo ako poviedka. Okrem hlavnej hrdinky Niny a jej dvoch priateliek sa tam vyskytlo len veľmi málo ľudí, ktorí by nejakým spôsobom ovplyvňovali dej. Čo bolo super, aspoň som v nich nemala chaos. Ale na druhej strane som vlastne o nich ani nič nevedela.
Rozprávanie bolo v tretej osobe a ani netuším, aký na to bol dôvod, pretože som aj tak všetko vnímala očami Niny, takže išlo stále o pohľad hlavnej hrdinky, dokonca aj pri častiach, ktoré sa odohrávali v minulosti. Cítila som sa fakt ochudobnene a tým pádom to pôsobilo trochu plochým dojmom. Mám taký pocit, že autorka sa snažila trochu experimentovať a nevyšlo jej to práve najlepšie. Hoci práca na charakteroch je nesporná. Je ich tam málo, takže aby zaujala, musela s nimi trochu pohrať. Aj keď je pravda, že Nina mi v niektorých momentoch vážne liezla na nervy.
Ale ten typ rozprávania... Ja viem, že sa opakujem, ale naozaj mi to v tejto knihe nesadlo. Hovorí sa, že v príbehoch rozprávaných v tretej osobe je ťažké pretlačiť do popredia nejaké emócie. Je to taká divná fáma, ktorou dokonca aj mňa veľa ľudí konfrontovalo, ale to už zase odbieham. Ale v tomto prípade musím uznať, že na tom asi niečo bude, pretože to vákuum, v ktorom sa všetko odohrávalo, bolo fakt chladné. Písala o tom, aká je Nina zničená, smutná, ale že by to vo mne skutočne niečo vyvolalo, to sa povedať nedá. A v spojení s grafickou úpravou textu.
„Dúfam, moja drahá, že Ťa čoskoro objímem.
Opatruj sa.
S láskou Ferenc“
Daný editor by sa mal asi porozhliadnuť po novom zamestnaní, pretože predeľovať odseky od seba voľným riadkom je síce úplne bežné, ale nie v rámci jednej scény. To by sa však dalo vydržať, človek dokáže prehliadať všeličo.
Ale ten schizofrenický pocit, ktorý som z toho mala asi nie. Scény zo súčasného života hlavnej hrdinky neboli zvlášť zaujímavé, miestami ma miatli, lebo boli takmer identické a obsahovali len stretnutia Niny s priateľkami.
To isté sa však už nedá povedať o „záberoch“ z minulosti. Tie časti... mám pocit, akoby ich napísal niekto iný. Inak si neviem predstaviť tú prepracovanosť v diele, kde ma väčšina scén proste neoslovila. Ale zdá sa, že v niečom, čo sa odohrávalo pred storočím som našla viac emocionálne nasýteného materiálu. Všetky opisy ma fascinovali, bolo to živé a príbeh dostal akoby nový dych.
Čo v konečnom dôsledku aj pozmenilo môj názor na celú túto knihu. Inak by som ju asi v strede zavrela a odpísala si ju ako ďalší neúspech. Hej, je super živiť predsudky, no nie? Ale som rada, že som sa ich nakoniec striasla a čítala ďalej. Aj keď to bolo vďaka príbehu z vojny.
Čo na mňa pôsobilo fakt rušivo je ľúbostná línia príbehu, ktorá asi do polovice knihy vlastne ani neexistuje. A potom BUM, zrazu tam bola a ja som sa samej seba pýtala, či mi niečo uniklo. A najdivnejšie na tom bolo, že o pár strán neskôr bola zase fuč. Teda, ak nerátam ľúbostné pletky v minulosti, tie sa vážne nerátajú. Ale v prítomnosti to bolo ako násilné tlačenie umelo vytvorenej zápletky do deja. Akoby z toho autorka chcela mať silou-mocou ľúbostný román.
„Čo to len spravila? Ako mohla? Ak má byť toto koniec, prijme ho. Po tom všetkom, čo videla, si naozaj zaslúži smrť.“
Divné na tom je, že ma príbeh vážne bavil. Napriek tomu, čo všetko sa mi nepáčilo, som na to pri čítaní ani nepomyslela, to až potom, keď som si v hlave začala všetko spätne rozoberať. Ale inak ma to úplne pohltilo, stránky som pretáčala ako šialená a keď som prečítala posledné slovo, dokonca som márne hľadala aj pokračovanie.
Príbeh ma zaujal, hoci jeho spracovanie miestami krívalo, takže neľutujem čas, ktorý som strávila čítaním. Na druhej strane ma mrzia tie trochu odfláknuté časti, ale nič nie je dokonalé. Pravdou ostáva, že kniha je príjemne napísaná a má jednoduchý dej. Neposadilo ma to síce na zadok, ale aspoň som sa odreagovala. A myslím, že v tomto prípade je to tá kľúčová skutočnosť.  

1 komentár:

  1. Vypadá to jako zajímavé čtení :-)
    Zvu vás všechny na mou Giveaway o voňavé ceny :-)

    OdpovedaťOdstrániť