štvrtok, 1. októbra 2015

Prežitie je lepšie ako výhra | Ve znamení štíra



Autor: Maggie Stiefwater  
Názov: Ve znamení štíra 
Slovenské alebo české vydanie: Argo, 2013 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.08
Každý rok na začátku listopadu vystupují z moře vodní koně: bájné bytosti, krásné, ale krvežíznivé. A každý rok je obyvatelé osamoceného drsného ostrova uprostřed oceánu chytají a snaží se je zkrotit. Snadné to není, ale vidina odměny za vítězství v tradičním dostihu je příliš lákavá. Někteří jezdci přežijí, jiní zemřou, jen jeden vyhraje. Již poněkolikáté závod vyhrál devatenáctiletý Sean. Moc toho nenamluví, a pokud se něčeho bojí, nechává si to pro sebe. Navenek působí drsně, ale má v sobě uhrančivou sílu a kdesi hluboko v sobě spoustu citu.
Kate je jiná. Masožraví koně jí zabili oba rodiče a ona na účast v závodu nikdy nepomyslela, jenže teď jí osud nedává jinou šanci. Odměna je její poslední naděje, jak vyřešit nelehkou životní situaci. Sean ani Kate však netuší, co všechno je čeká...

„Je prvního listopadu, takže dneska někdo umře.“
Myslím, že knihu som raz objavila počas jednej z početných návštev kníhkupectva. Keďže autorku poznám vďaka sérii Vlci z Mercy Falls, myslela som si, že ide o jednu z kníh série (aby ste rozumeli, táto kniha má, aspoň podľa mňa, veľmi podobnú obálku), takže som bola prekvapená, keď sa na mňa vyškieralo toto dielo. Ale bola som zvedavá, prečítala si obsah a povedala si, že si ju raz prečítam. A teraz prišlo to „raz“...


Postavy a prostredie
Rovnako ako všetky knihy z pera tejto autorky, aj táto je trošku... nuž... zvláštna. Netuším, ako inak by som jej písanie nazvala. Nehovorím, že je to nutne zlá vlastnosť, ale chvíľku vám trvá, kým sa nejako stotožníte s jej písaním a potom aj s príbehom. Ale keďže som na to bola pripravená, mohla som proste zatnúť zuby a počkať si, kým sa konečne dostanem do prostredia, ktoré sa mi ponúkalo.
Ostrovné mestečko malo svoje čaro a zo všetkého najviac mi to pripomínalo akékoľvek zaostalé mestečko (dedinu) niekde na vidieku niekedy v minulom storočí. Kde sa veľa dbalo na mienku ostatných, kde sa museli dodržiavať isté pravidlá a neexistovalo niečo také ako porušenie týchto zabehnutých „zákonov“. Čiže išlo vlastne o konvencie a ich porážanie.
Podľa mňa to boli predsudky a keby som bola Kate, tak by som ich donútila zožrať ich. Pretože mi to miestami liezlo na nervy. Ako ich argument, že nemôže pretekať, pretože sa preteku nikdy predtým nezúčastnila žena. Veľmi skostnatené a nejaká priemerná feministka by túto knihu proste spálila alebo by rovno napadla autorku (čo ja neurobím, pretože pálenie kníh je zločin).
Ale musím povedať, že hoci mi niektoré pasáže vyslovene liezli na nervy tým, ako boli postavené na hlavu, nakoniec som si povedala, že bez toho by príbeh stratil niečo zo svojho čara. Pretože nie je presne určený čas, kedy sa to všetko odohráva, rada si myslím, že je to niekedy v minulom storočí (ak mi nikto poviete, že sa to stalo „včera“, aj tak vám neuverím).
„Když chceš při dostihu druhým o sobě něco dokázat, jsou lidi, které porazíš, stejně důležitý jako kůň, na kterém jedeš.“
Postavy teda boli veľmi príjemné a uveriteľné. Kate ako taká typická tvrdohlavá ženská s trochu hysterickejšími momentmi (ktoré neboli až také otravné) a Sean klasický „samotár“, ktorý si toho veľa myslí, ale oveľa menej povie.
Myslím, že ako pár sa skvele dopĺňali, hoci by som povedala, že romantická časť tohto príbehu išla mestami na export, čo ma ešte stále zaráža. Buď je to romantika alebo to nie je romantika, ale ono to miestami vyzeralo, že ani samotné postavy sa nevedia rozhodnúť, ako to vlastne medzi nimi je. V polovici knihy spolu vlastne hovorili asi tak raz a ani to nebolo nejako slávne. Ale asi to patrí k čaru tejto knihy.
Čo však rozhodne je čarovné, je všetka tá mytológia a dávne príbehy. Autorka si na tieto „veci“ dáva veľký pozor a rada sa opiera o nejakú legendu, ktorú si síce upraví, ale základ ostáva rovnaký. Inak to nie je ani v tomto prípade.
Síce vodné kone nie sú veľmi príťažlivé príšerky, ktoré by som si zobrala domov do akvárka, ale mali čo ponúknuť. Minimálne možnosť ako sa zbaviť „obľúbených ľudí“ (prste by som ich zobrala na pláž do Thisby). Navyše mi hrozne známe a keď som si na konci knihy prečítala, že v niektorých kultúrach ich označujú ako „kelpie“, vedela som, ktorá bije. Takže jednotka za pomerne originálny námet.
Keď však nad tým tak teraz rozmýšľam, ani neviem, čo ma na tej knihe tak veľmi bavilo. Romantika sa nekonala a jej mierny výskyt na konci mi „rozbil okno svojou prítomnosťou“. To išlo na odpis.
V podstate to bolo o niečom a o ničom. Postavy mali svoje tajomstvá, ktoré boli príšerne tajné až tak, že som sa o väčšine z nich ani nedozvedela a občas som mala fakt pocit, že všetci tam len niečo hrajú a predstierajú. Niečo ako hra v hre (ako v tej šialenosti Hamlet s tými divadelníkmi a príbehom o zavraždení kráľa). Alebo neviem ako to nazvať.
„Jak dlouho musíte setrvat na nějakém místě, než se stane vaším domovem?“
Proste akoby tam všetci vedeli viac ako dávali najavo. Keď ale žijete na ostrove, kde sa radi prechádzajú zvieratká, ktoré vám na počkanie odhryznú hlavu, tiež sa asi nebudete správať ako nadšený klaun čerstvo prepustený z cirkusu. (Aj keď cirkus a blázinec sa niekedy až tak nelíšia.)
Občas stále netuším, čo si vlastne o tom všetko myslieť. Veľmi ma bavilo čítanie, užila som si to a myslím, že myšlienka, ktorá sa tam objavila na konci, bola nesmierne krásna. Vlastne príbeh o tom, čo je v živote dôležité a o tom, že prehra môže byť skutočne prospešnejšia ako výhra.
Možno s poslednou stranou ostalo veľa nevypovedaného, ale neviem si predstaviť, že by to malo pokračovanie alebo taký ten typický koniec „a bodka, teraz to všetko skončilo“. Takto mám pocit, že tento ostrov naozaj existuje a Kate spolu so Seanom práve teraz cválajú na vodnom koni niekde na pláži. (Čo by príbehu rozhodne pridalo na romantike!)
Doteraz však nechápem, ako niekomu napadlo preložiť prezývku Puck ako Šotek. Príšernosť.

2 komentáre:

  1. Ďakujem a rozhodne si to skús prečítať, podľa mňa je to zaujímavá kniha :)

    OdpovedaťOdstrániť