piatok, 9. októbra 2015

Tragédia jednej rodiny a obraz | Řekni vlkům, že jsem doma



Autor: Carol Rifka Brunt  
Názov: Řekni vlkům, že jsem doma 
Slovenské alebo české vydanie: Jota, 2014 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.03
Píše se rok 1987 a June Elbusová má čtrnáct let. Je uzavřená a nedůvěřivá, těžko se jen tak s někým spřátelí, nedokáže vyjít ani se svou starší sestrou. Na celém světě existuje pouze jediný člověk, který jí opravdu rozumí – strýc Finn, uznávaný malíř, její důvěrník a nejlepší kamarád. Jenomže Finn zemře na záhadnou nemoc, jejíž jméno Juneina matka dokáže vyslovit jen šeptem, a dívčin svět se převrátí vzhůru nohama.
Román je především příběhem o tom, jak dospět, najít vlastní identitu a vyrovnat se nejen s nejrůznějšími nečekanými situacemi, ale i bolestí a ztrátami, které přináší život. Přečtěte si, co se stane, když se zamilujete do někoho, do koho byste se zamilovat neměli. Pochopíte, že žárlivost a pocity viny dokáží zničit i to nejpevnější přátelství a někdy mají ty nejtragičtější následky.

„Ty věci, co bych chtěla, si za peníze nekoupím.“
Na tejto knihe ma zaujal hlavne názov. Neprečítala som si, o čom vlastne je a mylne som si myslela, že to bude nejaká dobrá fantasy. Dokonca to všetci chválili a ani som tie recenzie nečítala, keď ich veľa obsahovalo také vysoké hodnotenia. Takže som si ju nakoniec kúpila a plná očakávania som ju otvorila. Bez toho, aby som čo i len tušila, čo sa to na mňa chystá..


Postavy a prostredie
Musím povedať... aj napriek tomu, že som nemala absolútne šajn o čom vlastne kniha bude, čítala sa skutočne dobre a rýchlo. Jednotlivé slová plynuli ako v zrýchlenom zábere a ja som si len okrajovo uvedomovala, že je to prerozprávanie príbehu očami jednej postavy, v ktorom absentuje priama reč (hej, ale inak je moja pozornosť trošku rýchlejšia).
No napriek tomu som sa po čase začala samej seba pýtať, kam to vlastne všetko speje. Veď jedna postava zomrela už na začiatku, nevedela som si predstaviť, ako by to mohlo pokračovať (už druhá vec je, že som si to predstavovať nechcela).
Na druhej strane ma veľmi bavili a zaujali postavy. June mala svoje muchy, ale inak bola typická nechápavá puberťáčka, ktorá si myslí, že svet je gombička a všetko pôjde tak, ako si to predstavuje. Za normálnych okolností by som sa na tento druh knihy cítila až príliš stará, ale treba skúšať nové veci (hoci June bola v mnohých ohľadoch stereotypná až tak veľmi, že som jej chcela otrieskať o hlavu knihu, v ktorej vystupovala).
Lenže... raz som niekde čítala, že nejde o námet, ktorý použijete, ale o spracovanie. A dievča s topánkami zo stredoveku, divnými návykmi a pocitom, že jej nikto nerozumie, bolo napokon veľmi príjemným osviežením v príbehu.
„Řekl jsem už všechno, co jsem potřeboval říct, s jedinou výjimkou. Ta poslední věc je: Prosím, dávej za mě pozor na June. Slib mi, že se o to děvče postaráš, jak nejlépe budeš umět. S takovou láskou, že by sem é srdce mohlo rozpůlit...“
Na druhej strane, k jej sestre som už taká zhovievavá nedokázala byť. Osobne by som ju najradšej zabila už po niekoľkých prvých stránkach. Nezáleží na tom, že bola len demonštráciou toho, čo sa s človekom stane, ak príliš žiarli (hej, hej, vraj je to zdravé, ale netuším pre koho). Ale tým koncom si to nakoniec vyžehlila, takže sa teraz budem na ňu vyškierať a predstierať, že to predtým sa nikdy nestalo. A ona by to mala pochopiť, presne takto to hrala na všetkých.
Myslím však, že najviac ma rozčuľovala hlavne ich matka. Tá ženská trpela toľkými komplexmi, že ich ani všetky ešte nestihli napísať do psychologickej príručky. A potom sa tie dve nemajú správať akoby práve vypadli z nejakého ústavu. Myslím, že niektoré veci sú proste dedičné, tu je jasný dôkaz.
Lenže nie toto všetko bolo dôležité. Dokonca ani obraz, ktorý bol tak trochu ako horúci zemiak. Všetci si ho prehadzovali a netušili, či si ho nechať alebo ho spáliť. Bol záhadný a prekvapilo ma, akú až váhu vlastne taký kus plátna môže mať.
Ale keď máte v rodine maliara, tak asi obrovský. Čo je aj dôvod, čo sa mi na tomto príbehu tak veľmi páčilo – bol odlišný v takých mnohých ohľadoch, až mi to prišlo úžasné. Takým vlastným desivým spôsobom. A pod všetkým tým divným je skutočný zmysel tohto všetkého.
Netuším, o čo sa vlastne autorka snažila a klamala by som, ak by som tvrdila, že som všetko v knihe úplne pochopila. Niektoré veci tam boli zbytočné a iné tam zase chýbali. Ale to nemení nič na fakte, že ma to totálne dostalo. Hltala som jednotlivé slová a skladala mozaiku.
„Být romantikem znamená, že vždycky vidíš to, co je krásné. Co je dobré. Nechceš vidět drsné pravdy a temné stránky věcí. A věříš, že všechno dobře dopadne.“
Niekedy som len chcela zobrať tú knihu, zatriasť ňou a zakričať na postavy, aby sa konečne prebrali a niečo urobili (čo so nakoniec fakt neurobila, nechcem, aby ma spolubývajúce vysťahovali s tým, že so šialencom odmietajú žiť).
Lenže aj bez všetkých tých významov som vlastne dostala neuveriteľne citlivý príbeh o dospievaní, ale najmä o tom, že niekedy strata neznamená prehru. Osobne ma fascinovalo, ako June pomaly prichádzala na všetko, čo je pre ňu dôležité. Je až zarážajúce, ako človeka dokáže ovplyvniť niekto, koho ste v živote nestretli a o jeho existencii dlhé roky nič netušili.
A nakoniec tam boli Finn a Toby, takmer neskutočné postavy. Také dokonalé a úžasné, že by som nedokázala uveriť v ich existenciu. Ale ako ideál rozhodne poslúžili. Boli láskaví spôsobom, na ktorí zabudli už aj učiteľky v škôlkach a neuveriteľne silno ovplyvňovali celý príbeh.
Ani po prečítaní netuším, či som pochopila posolstvo príbehu. Ale na tom asi až tak nezáleží. Po dlhom čase som sa pri nejakej knihe skutočne zamyslela a celkom som sa sústredila na každé slovo (a aj tak som mala pocit, že mi niečo proste muselo uniknúť). Autorka sa hrala so slovami a ohýbala ich podľa toho, ako sa jej to hodilo „do karát“.
Na konci som revala ako labilná žienka domáca pri krájaní cibule. A to je dobre. Tento príbeh si to zaslúžil. Tá nálož emócií sa proste musela nejako prejaviť.
No a potom tam bol ten obraz...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára