piatok, 6. novembra 2015

Magnet na šialencov | Stratený symbol



Autor: Dan Brown 
Názov: Stratený symbol 
Séria: Robert Langdon 
Diel: tretí 
Slovenské alebo české vydanie: Slovart, 2010 (SR); Argo, 2010 a 2013 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 3.62
Harvardského symbológa Roberta Langdona na poslednú chvíľu požiadajú, aby večer prednášal vo washingtonskom Capitole. Krátko po jeho príchode sa však v epicentra Rotundy nájde záhadný objekt, zakódovaný piatimi symbolmi. Spozná v ňom dávne pozvanie k dávno stratenému svetu ukrytej ezoterickej múdrosti.
Keď zistí, že niekto brutálne uniesol filantropa a významného slobodomurára Petra Solomona, ktorého si Langdon ako svojho mentora veľmi váži, uvedomí si, že jedinou nádejou, ako zachrániť priateľovi život, je prijať túto záhadnú výzvu a ísť tam, kam ho povedie.

„Tajomstvo je, ako zomrieť“
Knihy Dana Browna som striedavo chcela čítať a striedavo som ich prehliadala. Tento náš malý tanček trval pár rokov, ale vždy existuje možnosť, že narazíte na niekoho, kto danú knihu zbožňuje. Až tak, že keď si má pripraviť nejakú prezentáciu do školy o literárnej osobnosti, zvolí si tohto autora. A je z toho všetkého taký nadšený, až sa mu podarí preniesť to na vás. Ďalšia vec, ktorú urobíte je, že zájdete do najbližšej knižnice a budete dúfať, že sa tam aspoň jedna jeho kniha nachádza. Takže som našla túto a začala čítať...


Postavy a prostredie
Napísať recenziu na túto knihu nebude jednoduché, ale predsa sa o to pokúsim. Začala som treťou, pretože tie predošlé dve som videla vo sfilmovanej verzii, ale celkom nevylučujem, že sa k nim teraz vrátim. Pretože autorov štýl je veľmi chytľavý, hladko a jednoducho si dokázal získať moju plnú pozornosť.
Celý dej sa vlastne odohráva v rozmedzí niekoľkých hodín, ale ja som mala pocit, že opisuje celé mesiace. Pravidelne sa vracal do minulosti a opisoval nejaké kľúčové zážitky a potom s nimi pracoval. Niektoré som nepochopila až do úplného konca a potom som bola prekvapená, ako to všetko skončilo. Myslím však, že to patrí k čaru tejto knihy.
Čo sa týka postáv, je pre mňa ťažké ich nejako kritizovať. Langdona som videla v telke toľkokrát, že by som dokázala povedať, koľko má vlasov na hlave, takže som si ho automaticky stotožňovala s tou postavou v knihe. Lenže tá bola trochu odlišná od tej pôvodnej predstavy, čo ma veľmi prekvapilo.
Neviem, či to bolo touto knihou a príbehom v nej, ale odrazu mi nepripadal ako ten, čo má vždy odpoveď a na jej získanie mu stačí len sa trošku zamyslieť. Tu vyzeral skôr ako človek, ktorý sa mýli, občas musí pohnúť všetkými závitmi, aby vôbec niečo rozlúštil a často dôjde aj k mylnému zisteniu. Nuž, pre mňa sa stal oveľa sympatickejším. Veď kto by mal záujem čítať o dokonalosti vo všetkých ohľadoch. To by ma o chvíľu prestalo baviť úplne.
„Možno existuje univerzálna pravda, ktorá je zakotvená v duši každého človeka. Možno všetci máme vnútri ukrytý ten istý príbeh ako spoločnú konštantu v DNA. Možno táto kolektívna pravda je zodpovedná za podobnosť vo všetkých našich príbehoch.“
Táto kniha ma zaujala však aj iným, nielen skvelými postavami. Hoci som si o nich vytvorila teóriu (akoby v odkaze na túto „teoretickú“ knihu). Vždy je tam hrdina, jeho pomocníčka, dávny priateľ, pomätený fanatik a postava policajta (v tomto prípade agentka), ktorá na začiatku vyzerá ako záporná, ale nakoniec sa ukáže, že je veľmi dobrá. Možno je môj mozog oťapený horúčkou, ale vidím v tom akúsi schému. Autori majú tendenciu sa opakovať. A ja mám tendenciu z príliš filozofických kníh začať takisto filozofovať.
Ale moje smiešne dohady bokom, tento príbeh má čo ponúknuť. Nebudem tu teraz polemizovať o tom, ktoré historické fakty boli pokrútené a čo všetko pritiahnuté za vlasy takým štýlom, že by som z toho mohla ostať plešatá. O väčšinu z toho, o čom sa tam píše, vlastne nič neviem na nijakej úrovni, len som o tom niekedy počula a aj to len o minime.
Ak to niekto zoberie do rúk a prispôsobí to rozprávanému príbehu, prečo by som sa tým mala zaoberať, keď mu to dokážem zožrať? V tomto prípade to tak bolo a miest toho, aby som začala všetko analyzovať a obviňovať autora z toho, že si pravdu upravuje podľa seba, som sa skôr zamerala na niečo iné.
Táto kniha mi dala veľa priestoru na premýšľanie. Nebola priamo filozofická, len natoľko, aby nakoniec nezmenila zaradenie z beletrie na odborúnú literatúru alebo kam sa podobná kniha dá zaradiť. Ale verte mi, ak je nejaká kniha, ktorá váš unavený mozog o jednej ráno prinúti zamyslieť sa nad niečím vo vlastnom živote, bude to táto.
Aspoň pre mňa určite, čo ma veľmi milo prekvapilo. A uvedomila som si, že bez ohľadu na to, ako to všetko budem vnímať, či je to pravda alebo nie, aj tak som nad tým rozmýšľala. Čo je kvalita dobrej knihy a nejaké hodnotenie na známej stránke na tom nič nezmení.
„Žiť vo svet bez toho, že by ste si uvedomili jeho význam, je ako chodiť po veľkej knižnici a nedotknúť sa kníh.“
Je pravda, že niektoré časti boli príliš rozvláčne a rozhovory na konci sa točili v kruhu, čo aj spôsobilo, že som knihe nedala plný počet „hviezdičiek“, ale aj tak si stojím za názorom, že príbeh to bol úžasný.
Celkové dianie bolo neuveriteľne dynamické. Akcia, tajomstvá, vysvetľovanie, premýšľanie. Zmena pohľadov a opisovanie udalostí spôsobili, že som často veľmi napäto obracala strany v snahe dozvedieť sa, čo sa stane ďalej. Možno tam občas bolo až príliš faktov, ale s tým dokážem žiť. Neviem si totiž predstaviť, ako by táto kniha fungovala bez nich. Je na nich v podstate vystavaná a autor našiel zaujímavý spôsob, ako spojiť odbornú časť príbehu s tou beletristickou.
Kniha v mnohých ohľadoch nie je dokonalá. Očakávala som od nej väčšie vyvrcholenie a občas som mala pocit, že sa to celé točí v kruhu. Odhalenie, že sa napokon všetci naháňali za istým druhom metafory, ma skoro rozosmialo. Možno by sa k tomu hodilo prehlásenie „mnoho kriku pre nič“. Ale to by nebolo správne.
V knihe bolo spracovaného veľa materiálu a som si istá, že ten sám o sebe dokáže zaujať mnohých čitateľov. Je tam napätie, tajomstvá, historické udalosti a fakty upravené tak, aby sa hodili k tomu, čo sa tam deje. Nie je to priamo zneužívanie pravdy, iba jej ohýbanie. A navyše sa to dobre čítať.
Takže po tejto knihe môžem s čistým svedomím prehlásiť, že aspoň sčasti chápem, prečo je tento autor taký obľúbený. Napísať dobrú knihu, ktorá by prinútila čitateľa ešte aj premýšľať? Nie, to sa nedá naučiť. S tým sa proste musíte narodiť. 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára