štvrtok, 28. apríla 2016

Problémy tých obyčajných... | My ostatní tu len tak žijeme



Autor: Patrick Ness 
Názov: My ostatní tu len tak žijeme 
Slovenské alebo české vydanie: Slovart, 2016 (SR) 
Hodnotenie na GR: 3.81
Čo ak nepatríš medzi vyvolených? Čo ak nemáš za úlohu bojovať s nemŕtvymi, alebo s duchmi požierajúcimi duše, alebo s čímkoľvek, čo má na svedomí neznáme modré svetlo a všetkých mŕtvych nezávislákov?
Možno si aj ty presne ako Mikey, ktorý chce len zmaturovať, ísť na maturitný ples a konečne nabrať odvahu a pozvať dievča na rande, skôr ako niekomu zasa napadne vyhodiť ich školu do vzduchu.
Pretože niekedy sú proste aj dôležitejšie problémy ako tohtotýždňový koniec sveta. Dokonca aj vtedy, ak Mikeyho najlepšieho kamoša pokladajú všetky mačky z okolia za svojho boha.
„Zakaždým sú to hrdinovia nejakého príbehu. My ostatní tu len tak žijeme, ponevierame sa na periférii a väčšinou do príbehu nezasahujeme.“
Túto knihu som si prečítala len kvôli tomu, lebo ma kniha Sedem minút po polnoci neuveriteľne chytila za srdce a ešte stále sa ho drží. Navyše námet tejto vyzeral tiež viac ako zaujímavo. Príbeh sľuboval akciu iného druhu, možno nejakú tú drámu, ale pravdepodobne veľa vtipných situácií a istý druh irónie. Nuž, tak som si ju objednala...

Postavy a prostredie
Patrick Ness už dokázal, že nepotrebuje vyumelkované opisy a zložité vety na to, aby sa čitateľovi naveky zapísal do srdca. Vystačí si s jednoduchými vetami, ktoré toho dokážu povedať viac ako sa na prvý pohľad môže zdať. To už samo o sebe predpokladá, že aj keby napísal telefónny zoznam, mal by v sebe hlboký filozofický význam.
Táto kniha je v podstate o všetkých tých ostatných ľuďoch, ktorým na pleciach neleží obrovská zodpovednosť za záchranu sveta. Oni sa jedného dňa nezobudili s pocitom, že sú vyvolení; stará cigánka im z dlane nevyveštila, že pred koncom týždňa odrežú hlavu kráľovnej upírov, lebo bude ohrozovať ich susedu na invalidnom vozíčku.
Tento príbeh je za meraný na všetkých tých ostatných, ktorí sú normálni a musia žiť vo svete, kde nie sú dostatočne zaujímaví ani pre zloduchov, aby si z nich urobili večeru.
Tým pádom ide o skutočne netradičný námet, pri ktorom možno okrajovo vnímame hroziaci koniec sveta. No stále sa sústreďujeme na život skupinky tínedžerov túžiacich zmaturovať skôr, ako ich školu niekto zase podpáli.
Autor niekoľkokrát poukázal na klasické klišé v príbehov o neprekonateľných hrdinoch, ako sú ich časté úmrtia a fakt, že keď hľadajú informácie, vždy nájdu nejakú starú knihu, čo je nelogické. Lebo v dnešnej dobre sú všetci takí leniví, že by radšej otvorili Google ako sa vybrali do knižnice. A nakoniec nezabudol ani na naivitu týchto postáv.
Štvorica hlavných hrdinov, meniaca sa na päticu, čelí obyčajným problémom. Chodia do školy, boja sa budúcnosti i toho, čo sa deje. A zatiaľ čo vyvolení umierajú, oni rozmýšľajú, či by mali konečne pozvať na rande dievča svojich snov. Možno ešte skôr, ako ich ďalší jeleň určite zabije.
„Nie každý musí byť vyvolený. Nie každý musí zachrániť svet. Väčšina ľudí by mala žiť najlepšie , ako vie, robiť to, čo je dobré pre nich, nájsť si dobrých priateľom, snažiť sa o lepší život a prejavovať iným lásku, akú si zaslúžia. To všetko s vedomím, že svet nedáva zmysel, ale napriek tomu treba nájsť spôsob, ako byť šťastný.“
Ako koncept je to skutočne zaujímavé, no problém nastáva v jednom – nikto z postáv nie je obyčajný. Iste, svojím spôsobom žiadny človek nie je obyčajný, ale v tomto prípade iným spôsobom. Štvrtinový boh, dievča s rodičmi-misionármi a perspektívnou kariérou v Severnej Afrike, brat a sestra, ktorí dosť času strávili u psychiatrov (každý s iným problémom) a nakoniec chalan, ktorý sa sťahuje z miesta na miesto kvôli paranoidnej matke.
Tým pádom na týchto postavách nie je nič obyčajné a problém je v niečom inom (okrem očividnom nepochopení zmyslu slova obyčajný). Dokázala by sa vôbec takáto skupina „obyčajných“ deciek stretnúť na jednom mieste? Bohužiaľ je ťažké veriť, že by bol svet až taký krutý.
My ostatní tu len tak žijeme je skutočne kniha, ktorá je v niečom netradičná. Skutočnú akciu zameranú na „bojovníkov dobra“ vnímame skrz veľmi krátke popisy na začiatku každej kapitoly. Viac však vnímame život očami Mikea, dospievajúceho chalana, ktorého skôr ako koniec sveta trápi jeho vlastná nenaplnená láska. Jeho komentáre sú väčšinou plné trpkosti a sarkazmu.
V podstate teda čítame o obyčajných problémoch trochu neobyčajných ľudí. Ich problémy, akokoľvek veľké a prerastajúce až do diagnózy, by vlastne nepôsobili rušivo... keby ich bolo menej. V tejto knihe je toho totiž až príliš veľa.
Príliš veľa smrti spomenutej len tak medzi riadkami, príliš veľa obyčajne sa tváriacich deciek, príliš veľa všakovakých unikátnych rodinných osudov v malej skupine ľudí, príliš veľká snaha autora oddeliť to fantastično od obyčajného sveta a jeho neustále zlyhávania.
No napriek tomu je to veľmi zaujímavá kniha. Číta sa rýchlo a dobre aj vďaka autorovmu priamočiaremu štýlu. Jednoduchosť jeho štýlu pôsobí ako balzam na čitateľskú dušu v miestach, kde je to až príliš komplikované. Príbeh zamáva emóciami, vyvolá nejednu myšlienku. A v istom zmysle je to vlastne antihrdinská kniha o ľuďoch, ktorí mali toľko šťastia, že sa nenarodili ako „tí mocní“.
Len keby bol príbeh rovnako jednoduchý a priamočiary ako autorov štýl. Bez tých zbytočných všakovakých porúch a výstredností by to bolo oveľa lepšie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára