streda, 24. augusta 2016

Príbeh jednej legendy | The Name of the Wind



Autor: Patrick Rothfuss 
Názov: The Name of the Wind (Meno vetra) 
Séria: The Kingkiller Chronicle (Kronika kráľovraha) 
Diel: prvý 
Slovenské alebo české vydanie: Ikar, 2008 (SR), Argo, 2008, 2012 (ČR) 
Hodnotenie na GR: 4.55
'I have stolen princesses back from sleeping barrow kings. I burned down the town of Trebon. I have spent the night with Felurian and left with both my sanity and my life. I was expelled from the University at a younger age than most people are allowed in. I tread paths by moonlight that others fear to speak of during day. I have talked to Gods, loved women, and written songs that make the minstrels weep.
My name is Kvothe. You may have heard of me'

“The day we fret about the future is the day we leave our childhood behind.”
Meno vetra je jednou z kníh, na ktoré som pri rôznych príležitostiach narážala nielen v kníhkupectve, ale aj na blogoch v recenziách. Na jej prečítanie som sa chystala dlhšie ako sa bežná nevesta chystá na vlastnú svadbu a to je už čo povedať. Neviem, čo ma nakoniec prinútilo knihu si kúpiť, ale keď som to už urobila, bolo oveľa ľahšie skutočne ju otvoriť a začítať sa – a možno si začať hovoriť, že som to mala urobiť už dávno...

Postavy a prostredie
Povedať, že je Patrick Rothfuss neznámy autor, je ako tvrdiť, že George R. R. Martin nikdy nezabil ani jednu svoju postavu. A hoci sú títo dvaja veľmi odlišní, niečo majú skutočne spoločné – veľmi radi nechávajú svojich fanúšikov čakať, takže začať čítať obe tieto série sa niekedy môže rovnať pokusu o samovraždu. No potom prichádza otázka, prečo by vôbec niekto chcel čakať viac ako štyri roky na pokračovanie akéhokoľvek príbehu.
Od prvej strany som si veľmi dobre uvedomovala, odkiaľ zobral Anthony Ryan svoj nápad vystavať dej prostredníctvom toho, že hlavný hrdina niekomu rozpráva svoj príbeh. Na začiatku prichádza niekoľko kapitol, v ktorých vystupuje táto postava v staršej verzii. Čiže vieme, ako to všetko dopadne a čo je výsledok všetkých tých udalostí. A potom príde táto postava, posadí sa za stôl a začne rozprávať o tom, aký mala život a ako sa dopracovala k svojej povesti.
Z času na čas nejako do príbehu zasiahne a navnadí čitateľa prísľubom toho, čo sa má stať. Takisto preruší rozprávanie a ukáže nám, čo práve robí, hoci ešte stále sedí za tým stolom a rozpráva svoj vlastný príbeh. Akokoľvek jednoduchý je tento scenár, niečo na ňom skutočne je. Pretože ma nútil otáčať jednu stránku za druhou.
Základom celého príbehu je zaujímavý svet, ale tie majú aj priemerné epické fantasy. História, nejaký náznak mágie, rôzne miesta a hlavne nejaký tí nepriatelia, ktorí majú potenciál všetko zničiť. Len s tým rozdielom, že nikto netuší prečo.
Nech som sa na to pozerala z akéhokoľvek uhla, nič z tohto sveta by ma nedokázalo posadiť na zadok. Ale ako to už býva, nie vždy ide o originalitu a keď sa vám nepodarí stvoriť vlastnú galaxiu, aspoň nejako ozvláštnite svoje „anglické kráľovstvo“ a možno vám to vyslúži štyri a pol hviezdy v gúdrídsovom nebi.
“It's like everyone tells a story about themselves inside their own head. Always. All the time. That story makes you what you are. We build ourselves out of that story.”
V tomto prípade tie ozdoby navyše predstavovali hlavne postavy. Tie aj bez väčšej snahy dokázali zapôsobiť a občas som mala pocit, že sa môžem proste natiahnuť a dotknúť sa ich. Niektoré som neznášala, iné som si veľmi zamilovala. Ich životné osudy ma nútili pokračovať ďalej. No bol to hlavne Kvothe a jeho život, o ktorom som sa chcela dozvedieť viac.
Odvážny hrdina, z ktorého sa stala legenda, no neskôr vyhasol rovnako ako to občas robia aj najjasnejšie hviezdy. Čo sa s ním stalo? Tá otázka ma prenasledovala na každej strane. Netrpezlivo som pokračovala ďalej, hltala každé jedno slovo, nasávala som úžasnú atmosféru a čakala som. No na konci neprišlo rozuzlenie, len koniec dňa plného rozprávania. Žiadne vysvetlenie niektorých javov, len náznaky, ktoré ma celý čas privádzali do vytrženia.
Napriek tomu si nemyslím, že by bol príbeh dokonalý. Niekedy plynul príliš rýchlo, inokedy sa v ňom spájali dokopy náhody, ktoré by na jednom mieste nedokázal spojiť ani Copperfield. Občas bol plný zbytočnej vaty, bez ktorej by sme sa dokázali zaobísť. Napriek tomu sa autorovi podarilo prinútiť ma pokračovať bez ohľadu na to, ako veľmi som to chcela vzdať. Kvothe sa mi ako postava dostal pod kožu a príbeh ako celok... bol premyslený do poslednej pretrhnutej struny na najobyčajnejšej lutne.
The Name of the Wind je pomerne netradične napísaný obyčajný príbeh o chlapcovi, z ktorého sa stal hrdina a neskôr sa premenil takmer na tieň. Autor si uvedomoval, že len sotva dokáže byť stopercentne originálny, tak sa snažil upútať čitateľovu zvedavosť inak. Najskôr predostrel výsledok a neskôr priblížil postup.
Všetkými udalosťami nás sprevádzal Kvothe, najskôr chlapec, neskôr mládenec a muž, ktorý dokázal byť brilantný bez toho, aby sa o to skutočne usiloval. Učil sa niečomu, čo pripomínalo mágiu, prežíval, spieval a hral, no zo všetkého najviac rozprával o svojom skutočnom živote. Bez prikrášľovania ukázal všetkým, aká je odmena za odvahu a aká je cena za nasledovanie snov. Zo všetkými emóciami a udalosťami sa z Kvotheho stala postava taká skutočná, až sa nejako stalo, že sme s ním prežívali všetky dobrodružstvá.
Fascinujúci, magický, srdcervúci a nervy drásajúci príbeh, ktorý bol miestami skutočnejší než priemerné romány inšpirované skutočnými udalosťami. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára