sobota, 11. marca 2017

Návrat do detstva cez povinné čítanie



Článok s touto témou plánujem písať už odkedy som nastúpila na vysokú a keďže teraz bakalárkujem, viete si predstaviť, ako dlho to asi je. Povinné čítanie je téma, ktorá sa rieši stále dookola a stále si pamätám, ako veľmi som závidela kamarátkam, ktoré to mali označené len ako odporúčané čítanie. Ale čo má spoločné vysoká s povinným čítaním? Viac, ako si myslíte....


Typický študentský postoj
Áno, viem, čo si asi hovoríte. To je také otrepané a neoriginálne a hnusné. No ja to aj tak napíšem – povinné čítanie je prosto fuj. Neviem, či za to môže tá kombinácia slov alebo to prídavné meno prenášajúce inak príjemnú činnosť do sféry niečoho, pri čom nemáte na výber. Som si dokonca istá, že na svete by sa našlo dosť nadšencov, ktorí by boli ochotní celé hodiny ma presviedčať o tom, že som hrozne zakomplexovaná (alebo rovno šialená). Som pripravená prijať oba varianty, pretože sú najskôr pravdivé.
Ale o mojom duševnom zdraví som vlastne písať nechcela. Zoznam povinnej literatúry je niečo, čo vám vmetú do tváre na každom predmete, na ktorý na vysokej zablúdite. U nás to začína Pravidlami slovenského pravopisu a končí Krátkym slovníkom slovenského jazyka, ktorý by svojou „krátkosťou“ a „malou“ objemnosťou dokázal prizabiť priemerného dospelého muža, ak by ste ho tou knihou ovalili.
Ak však študujete niečo, čo patrí pod program slovenský jazyk a literatúra, môžete si podať športku a vyhrali by ste – literatúra je stále len literatúra a nejaký diabol kedysi dávno keď radil Goethemu, ako napísať Fausta, rozhodol sa vysokoškolským pedagógom pošepkať do uška, že čím dlhší zoznam povinne čítaných kníh dajú dokopy, tým lepšie pre študentov. A keďže slovenčina je proste slovenčina, pripravte sa na nálož všetkých možných aj nemožných slovenských klasík.
Nie, nesnažím sa tvrdiť, že nejde o kvalitnú literatúru. No v momente, keď mi niekto prikáže, aby som tú knihu prečítala, môj záujem opadá. Takže nebude žiadna Marína, ktorej budem šepkať o sladkých túžbach spolu so Sládkovičom a určite nebudem hľadať zatúlanú jalovicu stvorenú Kukučínom. Hoci ide o diela, ktoré ma vždy zaujímali a ja som si ich chcela prečítať. Takže niekde medzi svojim psychickým rozpoložením a neplánovanou pomstou vyučujúcich som sa zablokovala a asi by som za to niekomu mala ďakovať. Najskôr asi sebe samej.

Interpretácia je len synonymum pre mučenie
Na základnej škole sme všetci povinne čítali tie isté knihy. Aby sa učitelia uistili o tom, že to urobíme, museli sme si tie knihy nosiť do školy a spoločne sme ich čítali na hodinách literatúry. To bola ešte zábava, lebo tie detské dobrodružstvá boli také krásne, očarujúce a nejeden z nás chcel behať po lese alebo žiť s Dankou a Jankou.
Na strednej prišli prvé krízy, ale stále tu boli lákavé diela. Peter a Lucia kvôli svojej krátkosti a Lakomec, pretože je to komédia a kto by sa nechcel zasmiať, hoci aj cez slzy. Pre tých negatívnejších tu ešte stále bol Hamlet. Keď vám prikáže niekto čítať knihu, ktorú ste vždy chceli otvoriť, dokonca sa potešíte. Nadšenie mi vydržalo celých desať minút, kým som sa nerozhodla, že zabijem Katku, Heathcliffa a všetkých, ktorí blúdili v tom pochmúrnom anglickom kúte sveta a správali sa ako totálni šialenci.
Ale dočítala som to, lebo som musela napísať referát pre spolužiakov. Keď som ho čítala pred tabuľou, som si istá, že vyučujúca začínala ľutovať svoje rozhodnutie zveriť mi do rúk tú úlohu. A vôbec nebudem začínať o Chráme Matky Božej v Paríži, pretože to je téma na samostatný román, nielen článok.
Potom som na povinné čítanie zanevrela úplne a proste čítala to, čo som chcela a kedy som chcela. Vysoká moje plány opäť zmenila predmetom, ktorý mal v názve slovo interpretácia a ja som sa začínala desiť. Autori sami nevedia čo a prečo napísali a ja by som mala tráviť deväťdesiat minút svojho života každý týždeň tým, aby som to skúmala? Nie, nie a ešte raz nie! Ale ani moja potenciálna premena na ušatého živočícha ma nezachránila.
Interpretácia sa konala. A čo lepšie, nemala som rozmýšľať o tom, čo sa autor snažil povedať. Vlastne, vysloviť túto osudnú vetu bolo ešte zakázanenejšie ako povedať „páči sa mi to/nepáči sa mi to“. Tí, ktorí s interpretáciou nemajú skúsenosť – prečítate si dielo, väčšinou také, o ktorom ste nikdy predtým nepočuli. Nájdete k nemu štúdie, recenzie a príspevky v zborníkoch. Ak niečo také neexistuje, tak si to prosto vykúzlite. Potom si vyberiete nejakú úžasne filozofickú tému ako „Motív prírody v diele“ alebo niečo podobné.
Ak máte šťastie, ujde sa vám zaujímavá poviedka, v ktorej sa s vami autor poriadne pohráva. Ak nie, to je už iný prípad. Najskôr si to nacvičíte a potom interpretujete už aj to, o čom ste si mysleli, že je nemožné interpretovať. Teda, Hviezdoslav bol kto bol, ale nezdá sa mi vhodné v serióznej práci uvažovať o tom, ako sa jeho viera v Boha odráža v jeho básňach. A ja som to fakt robila. Presne toto.
Interpretácia sa veľmi úzko spája s povinným čítaním. Pretože na literatúre interpretujete nejaké dielo zo zoznamu povinne prečítaných kníh. Akoby vás odsúdili na smrť a povedali vám, aby ste si vybrali, či chcete byť zastrelený, utopený, obesený alebo otrávený. Hm, radšej sa zdržím hlasovania. Nie, nie som prehnane melodramatická. Možno som. Ale s tým už musím žiť ja sama.

Návrat do detstva?
Konečne sa dostávam k tomu, prečo som tento článok vôbec začala písať. Viete, keď ste v poslednom ročníku a riešite už poväčšine len bakalárku, nemáte veľmi čas uvažovať o niečom inom. Takže vnímate, že máte v rozvrhu ďalšiu literatúru, ale nepríde vám taká dôležitá.
Potom sa prebudíte, keď vás vyučujúca zničí tou krásnou správou – áno, máte zoznam kníh, ktoré musíte prečítať a vytvoriť čitateľský projekt (taká mala sranda s „otázkami“ a vaše odpovede dokážu, či ste tú knihu čítali). Letný semester pre tretiakov a piatakov trvá len deväť týždňov. To je ešte dosť dlho, ale kým sa poriadne začnete učiť a odčítate hodiny, ktoré vám stihnú odpadnúť, dostanete zaokrúhlené číslo okolo šestky. A za ten čas máte prečítať dvadsaťpäť kníh.
Prvá reakcia? Hnev. To sa predsa nedá stihnúť. Za predpokladu, že máte normálne fungovať. Vyučujúca sa ešte smeje vášmu rozhorčeniu. Predtým tam bolo sedemdesiatpäť kníh! Teda, neviem ako si to ona predstavuje, ale to je viac kníh, ako niektorí ľudia prečítajú za rok, niektorí za celý život. Nie je v ľudských silách, aby to niekto zvládol aj za tie dva mesiace.
Tak sa vyberiete do knižnice. Lebo, do šľaka, však je to detská literatúra a musím odovzdávať zoznam kníh, ktoré prečítam. Nemala by som tam napísať... teda, mala by som tam asi niečo napísať. Potom sa upokojíte, keď uvidíte niektoré tie knihy. Päťdesiat- alebo šesťdesiatstranové knižočky detských rozprávok? Asi som sa vrátila do čias škôlky.
Teraz zaspávam s Osmijankom a Smelým Zajkom, čo na to, že som už dosť stará na to, aby som podobné veci mohla čítať vlastným deťom. Napriek vlastnému negativizmu a odporu sa pristihnete pri tom, že vás to čítanie baví. Zhltnete jednu knihu, dve, tri. Prestanete počítať. Usmievate sa. A odrazu vás ani to slovo „povinné“ v slovnom spojení „povinné čítanie“ nedesí.
Ba práve naopak, vôbec naň nemyslíte. Pretože si užívate čítanie niečoho, na čo ste si celé roky nespomenuli, no ako dieťa ste to milovali. Veď pri čítaní ide iba o čítanie samotné, nie o to, či vás tú knihu niekto núti čítať alebo nie. Hoci stále je pravda, že v tej klasickej literatúre nájdete nejednu koninu.
Takže sa vďaka povinnému čítaniu vraciam do detstva. Teším sa na väčšinu kníh, dokonca som si vybrala niektoré aj navyše. Momentálne si už ani nespomínam, čo pôvodne prebudilo moju nechuť k povinnému čítaniu. Ale som si istá, že na to prídem veľmi rýchlo, hlavne ak sa prepracujem na magisterské a v osnovách budeme mať ďalšiu literatúru.

Čo vy a povinné čítanie?

4 komentáre:

  1. Toto bol skvelý a vtipný článok :D Čítanie som si vážne užila♥ Ja som taktiež nenávidela povinné čítanie, a aby som bola úprimná, nenávidela som všetky knihy, čo je na zaplakanie. No našťastie sa to zmenilo a teraz bez kníh už neviem žiť, avšak sa vrátim k téme ;)
    Nuž, nemáte to ľahké a ja som fakt rada, že som na výšku nešla, pretože, keď vidím aj články od iných blogerov, tak ma to desí...a ja som vážne lenivý človek a opäť sa učiť, fú, nočná mora :D No je zaujímavé, ako sa nakoniec k tomu staviaš a dokonca sa tešíš na všetky tie knihy. Rozprávky sa nás nikdy nepustia a možno na ne nikdy nebudeme dostatočne starí :D A veru, aspoň si zaspomínaš :) Držím ti palce, aby ti všetko dobre dopadlo a nezbláznila sa z toho, aj keď sa na to dívaš už inak, no aj tak, bude s tým kopec práce. Nech sa teda darí ;))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že ťa článok aj trochu pobavil. Znamená to, že splnil svoj účel. :)
      Vysoká je vysoká. Sú lepšie dni a potom sú tie horšie. Niektoré sú ťažšie ako iné, ale dá sa to zvládnuť. Hlavne ak si pripomínam dostatočne často, že sú na tom niektorí ľudia aj horšie. Hlavne tí, čo študujú iné odbory. :)
      Ja som sa snažila poukázať aj na to, že nie všetko musí byť nutné zlé. Záleží na tom, z akého uhlu sa na to pozrieme.
      Súhlasím, rozprávky sú úžasné a nikdy na ne nikto nemôže byť príliš starý.

      Odstrániť
  2. Obdivujem ťa už len za to, že študuješ slovenčinu na UKF. Sama s tým mám skúsenosť a dlho som tam nevydržala :D O tej interpretácii som počula samé "pekné" veci a som veľmi rada, že som ju nezažila na vlastnej koži :D Bakalárka a aj prvý predmet kde asi znova zažijem nejaké to povinné čítanie ma preto čaká až o rok a vôbec sa na to neteším.

    Na strednej som sa tým čitateľským denníkom a povinnému čítaniu vždy nejak vyhla. Okrem toho, že to bolo povinné ma najviac asi odrádzal výber diel. Vojnová tematika, čí príbehy zo slovenskej dediny ani náhodou nie sú niečím, čo by ma lákalo. Pridaj k tomu spôsob písania či zastaralé slová vďaka ktorým ani neviem čo poriadne čítam a nočná mora je na svete :D Síce sa teraz snažím dávať šancu aj iným žánrom než kedysi, radšej by som to robila z vlastnej vôle než z donútenia.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ja celkom neštudujem slovenčinu, ale odbor, ktorý pod slovenčinu spadá, takže je tam pár vítaných rozdielov. Našťastie pre mňa. :D Ale aj tak je toho dosť, takže sa nečudujem tým, ktorí to nakoniec vzdali. :)

      Vždy je lepšie čítanie z vlastnej vôle než z donútenia, ale niekedy proste študent nemá na výber. Niekedy to nie je až také zlé, no. Držím palce, nech sa pri budúcej bakalárke darí. ;)

      Odstrániť