nedeľa 11. marca 2018

Vzoprieť sa tyranii? | Children of Blood and Bone

Autor: Tomi Adeyemi
Názov: Children of Blood and Bone
Séria: Legacy of Orïsha
Diel: prvý
Slovenské alebo české vydanie: v češtine chystá Host
Hodnotenie na GR: 4.48
Zélie Adebola remembers when the soil of Orïsha hummed with magic. Burners ignited flames, Tiders beckoned waves, and Zelie’s Reaper mother summoned forth souls. 
But everything changed the night magic disappeared. Under the orders of a ruthless king, maji were targeted and killed, leaving Zélie without a mother and her people without hope.
Now, Zélie has one chance to bring back magic and strike against the monarchy. With the help of a rogue princess, Zélie must outwit and outrun the crown prince, who is hell-bent on eradicating magic for good. 
Danger lurks in Orïsha, where snow leoponaires prowl and vengeful spirits wait in the waters. Yet the greatest danger may be Zélie herself as she struggles to control her powers—and her growing feelings for the enemy.

“Gods are nothing without fools to believe in them.” 

Tomi Ayedemi je debutujúca autorka americko-nigérijského pôvodu, ktorá si svojou prvotinou získala pomerne veľkú pozornosť. Ako sama píše v závere knihy, týmto príbehom reagovala na nie až tak dávne udalosti, pri ktorých trpela černošská komunita. A tak sa rozhodla napísať príbeh o černošskej komunite, ktorá už nikdy nebude slabá a bezvládna. Rozhodla sa napísať príbeh, ktorý by mal inšpirovať.
Hoci anotácia tejto knihy tvrdí, že sa nám do rúk dostáva nový a neopozeraný príbeh, v skutočnosti to tak nie je. Už po prvých stranách sa ukáže, že Tomi je fanúšičkou niekoľkých knižných sérií a takisto je milovníčka animovaného seriálu Avatar: The Last Airbender. Hoci jej tú lásku nemôžem vyčítať, a len ju v nej podporujem, lebo ten seriál je úžasný, vďaka nej bol ovplyvnený nejeden prvok v tejto knihe. A pri viacerých zápletkách alebo aj postavách som si povedala: „Toto som už niekde videla.“
V mojich očiach sa tak kniha dostala do nezávideniahodnej situácie, pretože ničím nedokázala pretromfnúť guilty pleasure číslo jeden. Priznávam, že aj kvôli tomu som na túto knihu nazerala s oveľa väčšími predsudkami, než by bolo zdravé a v konečnom dôsledku to veľmi ovplyvnilo nielen moje vnímanie príbehu, ale aj jeho hodnotenie. Ale keď som sa nakoniec odosobnila, zistila som, že mám v rukách vcelku zaujímavú knihu.
Po dynamickej stránke bola naozaj vyvážená. V každej kapitole sa niečo dialo a postavám sa viac nedarilo ako darilo. Tým pádom som sa nemala čas nudiť a po čase som si tie zápletky začínala užívať, hoci je pravda, že ak by ich tam bolo o niekoľko menej, ničomu by to neublížilo. Kvôli tomu totiž v deji ostalo len veľmi málo priestoru na vysvetľovanie a niektoré zápletky sa tam objavili len preto, aby tam boli.
A bez toho, aby ich Tomi nejako bližšie vysvetľovala. Hoci ešte stále sa môže dostať k vysvetľovaniu v nasledujúcej knihe, čo je krása toho, keď píšete sériu. Dynamika bola sčasti udržiavaná aj preto, že sa často striedali rozprávači. Hneď niekoľko postáv mi rozprávalo príbeh zo svojej perspektívy, hoci niekedy mi to striedanie pohľadov prišlo až zbytočné.
Čakala som totiž, že vďaka tomu dostanem príležitosť lepšie spoznať jednotlivé postavy, pochopiť ich správanie a vytvoriť si s nimi nejaký ten vzťah. Avšak keďže zmeny pohľadov slúžili len na zachovanie dynamiky, na konci knihy stále nepoznám pohnútky väčšiny postáv, kvôli čomu na mňa pôsobili trochu... no... plocho. Nespoznala som ich ani spolovice tak, ako by som si priala a faktom ostáva, že väčšinu dôvodov ich rozhodnutí som si musela skôr domýšľať.
“I teach you to be warriors in the garden so you will never be gardeners in the war. I give you the strength to fight, but you all must learn the strength of restraint. You must protect those who can’t defend themselves.” 
Ale jedno viem už teraz – postavy na seba naozaj veľmi rady kričali, celkovo sa neustále hádali a prisahám, že na máloktorej strane bola replika, ktorá by nekončila aspoň jedným výkričníkom. Tomu hovorím horúce hlavy. Takže vnútorné pochody postáv pre mňa ostávali záhadou, čo sa nedá povedať o zápletkách a prekvapeniach, ktoré bolo možné dosť zdarne predvídať. Pretože sa tam v skutočnosti neobjavilo nič, čo by som nevidela už v nejakej knihe predtým, či už išlo o „útok zo zálohy“ alebo o „prekvapivé zmeny názorov“.
Napriek tomuto všetkému však knihu nemôžem hodnotiť úplne negatívne. Rozhodne ma bavila jej atmosféra. Som zvyknutá na to, že epická fantasy pripomína istú variáciu stredovekého Anglicka, takže niečo čo i len vzdialene pripomínajúce Afriku je rozhodne vítané. Vďaka týmto prvkom sa do knihy vkrádala istá exotickosť.
Takisto ma bavili emócie vložené hlavne do záverečnej štvrtiny (Alebo to bola skôr pätina?) príbehu. To bola vlastne jediná časť knihy, v ktorej na mňa postavy nejakým spôsobom zapôsobili a ukázali sa, že sú živšie ako žehliace dosky. Navyše vďaka tomu vyšlo najavo, že v tejto knihe existuje aj niečo také triviálne ako gradácia, ktorá celkom slušným spôsobom vyvrcholila.
Len na základe tých záverečných scén som bola ochotná uveriť Tominmu tvrdeniu z autorskej poznámky na konci knihy, že tento príbeh napísala, aby inšpiroval a aby ukázal tragédiu utláčaných ľudí. Som si istá, že ak by celých tých vyše päťsto strán bolo napísaných rovnako emocionálne a napäto, slintala by som blahom.
Children of Blood and Bone je teda v skutočnosti priemernou knihou, ktorá má toľko šťastia, že sa v zahraničí dočkala naozaj veľkej pozornosti. Keď sa na ňu pozriem bližšie, ide až takmer o bolestne klasický prípad utláčaného národa, ktorý sa konečne rozhodne vzoprieť tyranii nazývanej každodenný život. Niektoré zápletky sú preto až žalostne predvídateľné.
Kvôli niekedy až extrémne rýchlemu striedaniu uhlu pohľadov väčšina postáv pôsobí plocho. Záchranou knihy je schopná dynamika, vďaka ktorej som nemala čas sa nudiť a takisto prekážky, ktoré postavám znepríjemňovali život a spomaľovali ich postup. Okrem toho je tu stále ten prvok exotickosti vďaka africky ladenému prostrediu a posledných pár kapitol, ktoré boli naozaj ukážkové.
Zo začiatku knihy sa totiž Tomi príliš podrobne venovala rozoberaniu hlúpostí miesto toho, aby sa trošku povenovala rozvitiu niektorých zápletiek a úplným vyškrtnutím tých ostaných. (Napríklad tá insta-love ma takmer až bolela a ak by tam nebola, rozhodne by som bola šťastnejšia.) V konečnom dôsledku tak knihe najviac ublížilo práve to, že sa veľmi dlho rozbieha a takisto to, že inšpirácia istým seriálom je v nej až trošku príliš viditeľná.


4 komentáre:

  1. Dobře, už z toho nejsem zase tak nadšená, ale jestli se mi někdy dostanu pod ruku, asi jí dám šanci. Je ale pravda, že ten hype je naprosto neuvěřitelný, hlvně na booktube nebo, nedej Háde, když člověk otevře tumblr. :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Podľa mňa tá kniha nie je celkom márna a autorka zaujímavo píše, ale tak je to prvotina a je to rozhodne cítiť. A ten hype... nevyjadrujem sa. Ešte by som napísala niečo nelichotivé o IQ niektorých ľudí. :D

      Odstrániť
  2. Ten hype, ktorý je okolo knihy je neskutočný, ale po pár negatívnych recenziách (som hľadala neskutočne dlho, kým som nejakú našla, ktorá dávala aj zmysel) som si povedala, že nie nebudem to čítať alebo aspoň do kým ten hype bude taký veľký :D Pretože to bude zas len čistý priemer ako pri THUG... Tak si radšej ešte počkám...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je už problém s knihami, ktoré sú veľmi obľúbené a je okolo nich hype - nie vždy je totiž zaslúžený a je ťažké nájsť knihu, ktorá by si tú pozornosť naozaj zaslúžila.

      Odstrániť